Darpan 579
SikhToTheMAX Hukamnama November 22, 2006 SriGranth
| |
ਵਡਹੰਸ ਮਹਲਾ 1 ॥ ਆਵਹ ਮਿਲਹ ਸਹੇਲੀਹੋ ਸਚੜਾ ਨਾਮ ਲਝਹਾਂ ॥ ਰੋਵਹ ਬਿਰਹਾ ਤਨ ਕਾ ਆਪਣਾ ਸਾਹਿਬ ਸੰਮ”ਾਲੇਹਾਂ ॥ ਸਾਹਿਬ ਸਮ”ਾਲਿਹ ਪੰਥ ਨਿਹਾਲਿਹ ਅਸਾ ਭਿ ਓਥੈ ਜਾਣਾ ॥ ਜਿਸ ਕਾ ਕੀਆ ਤਿਨ ਹੀ ਲੀਆ ਹੋਆ ਤਿਸੈ ਕਾ ਭਾਣਾ ॥ ਜੋ ਤਿਨਿ ਕਰਿ ਪਾਇਆ ਸ ਆਗੈ ਆਇਆ ਅਸੀ ਕਿ ਹਕਮ ਕਰੇਹਾ ॥ ਆਵਹ ਮਿਲਹ ਸਹੇਲੀਹੋ ਸਚੜਾ ਨਾਮ ਲਝਹਾ ॥1॥ ਮਰਣ ਨ ਮੰਦਾ ਲੋਕਾ ਆਖੀਝ ਜੇ ਮਰਿ ਜਾਣੈ ਝਸਾ ਕੋਇ ॥ ਸੇਵਿਹ ਸਾਹਿਬ ਸੰਮਰਥ ਆਪਣਾ ਪੰਥ ਸਹੇਲਾ ਆਗੈ ਹੋਇ ॥ ਪੰਥਿ ਸਹੇਲੈ ਜਾਵਹ ਤਾਂ ਫਲ ਪਾਵਹ ਆਗੈ ਮਿਲੈ ਵਡਾਈ ॥ ਭੇਟੈ ਸਿਉ ਜਾਵਹ ਸਚਿ ਸਮਾਵਹ ਤਾਂ ਪਤਿ ਲੇਖੈ ਪਾਈ ॥ ਮਹਲੀ ਜਾਇ ਪਾਵਹ ਖਸਮੈ ਭਾਵਹ ਰੰਗ ਸਿਉ ਰਲੀਆ ਮਾਣੈ ॥ ਮਰਣ ਨ ਮੰਦਾ ਲੋਕਾ ਆਖੀਝ ਜੇ ਕੋਈ ਮਰਿ ਜਾਣੈ ॥2॥ ਮਰਣ ਮਣਸਾ ਸੂਰਿਆ ਹਕ ਹੈ ਜੋ ਹੋਇ ਮਰਨਿ ਪਰਵਾਣੋ ॥ ਸੂਰੇ ਸੇਈ ਆਗੈ ਆਖੀਅਹਿ ਦਰਗਹ ਪਾਵਹਿ ਸਾਚੀ ਮਾਣੋ ॥ ਦਰਗਹ ਮਾਣ ਪਾਵਹਿ ਪਤਿ ਸਿਉ ਜਾਵਹਿ ਆਗੈ ਦੂਖ ਨ ਲਾਗੈ ॥ ਕਰਿ ਝਕ ਧਿਆਵਹਿ ਤਾਂ ਫਲ ਪਾਵਹਿ ਜਿਤ ਸੇਵਿਝ ਭਉ ਭਾਗੈ ॥ ਊਚਾ ਨਹੀ ਕਹਣਾ ਮਨ ਮਹਿ ਰਹਣਾ ਆਪੇ ਜਾਣੈ ਜਾਣੋ ॥ ਮਰਣ ਮਣਸਾਂ ਸੂਰਿਆ ਹਕ ਹੈ ਜੋ ਹੋਇ ਮਰਹਿ ਪਰਵਾਣੋ ॥3॥ਨਾਨਕ ਕਿਸ ਨੋ ਬਾਬਾ ਰੋਈਝ ਬਾਜੀ ਹੈ ਇਹ ਸੰਸਾਰੋ ॥ ਕੀਤਾ ਵੇਖੈ ਸਾਹਿਬ ਆਪਣਾ ਕਦਰਤਿ ਕਰੇ ਬੀਚਾਰੋ ॥ ਕਦਰਤਿ ਬੀਚਾਰੇ ਧਾਰਣ ਧਾਰੇ ਜਿਨਿ ਕੀਆ ਸੋ ਜਾਣੈ ॥ ਆਪੇ ਵੇਖੈ ਆਪੇ ਬੂਝੈ ਆਪੇ ਹਕਮ ਪਛਾਣੈ ॥ ਜਿਨਿ ਕਿਛ ਕੀਆ ਸੋਈ ਜਾਣੈ ਤਾ ਕਾ ਰੂਪ ਅਪਾਰੋ ॥ ਨਾਨਕ ਕਿਸ ਨੋ ਬਾਬਾ ਰੋਈਝ ਬਾਜੀ ਹੈ ਇਹ ਸੰਸਾਰੋ ॥4॥2॥ | |
ਪਦਅਰਥ: ਲਝਹਾਂ-ਅਸੀ ਲਈਝ। ਸਚੜਾ-ਸਦਾ-ਥਿਰ ਰਹਿਣ ਵਾਲਾ। ਰੋਵਹ-ਅਸੀ ਰੋਵੀਝ, ਅਸੀ ਅਫ਼ਸੋਸ ਕਰੀਝ। ਬਿਰਹਾ-ਵਿਛੋੜਾ। ਤਨ-ਸਰੀਰ। ਸਮਹਹਾਲਿਹ-ਅਸੀ ਯਾਦ ਕਰੀਝ। ਪੰਥ-ਰਸਤਾ। ਨਿਹਾਲਿਹ-ਅਸੀ ਵੇਖੀਝ। ਕੀਆ-ਪੈਦਾ ਕੀਤਾ। ਲੀਆ-ਵਾਪਸ ਲੈ ਲਿਆ। ਭਾਣਾ-ਰਜ਼ਾ। ਤਿਨਿ-ਉਸ ਜੀਵ ਨੇ।੧। ਲੋਕਾ-ਹੇ ਲੋਕੋ! ਝਸਾ-ਅਜੇਹੀ ਮੌਤ। ਸੰਮਰਥ-ਸਭ ਤਾਕਤਾਂ ਵਾਲਾ। ਸਹੇਲਾ-ਸੌਖਾ। ਪੰਥਿ ਸਹੇਲੈ-ਸੌਖੇ ਰਸਤੇ ਉਤੇ। ਆਗੈ-ਪਰਭੂ ਦੀ ਹਜ਼ੂਰੀ ਵਿਚ। ਵਡਾਈ-ਇੱਜ਼ਤ। ਭੇਟੈ ਸਿਉ-(ਨਾਮ ਦੀ) ਭੇਟਾ ਲੈ ਕੇ। ਸਚਿ-ਸਦਾ-ਥਿਰ ਪਰਭੂ ਵਿਚ। ਲੇਖੈ-ਕੀਤੇ ਕਰਮਾਂ ਦਾ ਹਿਸਾਬ ਹੋਣ ਵੇਲੇ। ਮਹਲੀ-ਹਜ਼ੂਰੀ ਵਿਚ। ਰੰਗ ਸਿਉ-ਪਰੇਮ ਨਾਲ।੨। ਹਕ-ਬਰ-ਹੱਕ, ਪਰਵਾਨ। ਜੋ-ਜੇਹੜੇ। ਸੂਰੇ-ਸੂਰਮੇ। ਮਾਣੋ-ਇੱਜ਼ਤ। ਪਤਿ-ਇੱਜ਼ਤ। ਕਰਿ-ਕਰ ਕੇ, ਮੰਨ ਕੇ। ਊਚਾ-ਅਹੰਕਾਰ-ਭਰੀ ਗੱਲ। ਜਾਣੋ-ਜਾਣਨਹਾਰ ਪਰਭੂ।੩। ਬਾਜੀ-ਖੇਡ। ਵੇਖੈ-ਸੰਭਾਲ ਕਰਦਾ ਹੈ। ਕਦਰਤਿ-ਰਚੀ ਸਰਿਸ਼ਟੀ। ਧਾਰਣ ਧਾਰੇ-ਆਸਰਾ ਦੇਂਦਾ ਹੈ।੪। | |
ਅਰਥ: ਹੇ ਸਹੇਲੀਹੋ! (ਹੇ ਸਤਸੰਗੀ ਸੱਜਣੋ!) ਆਓ, ਰਲ ਕੇ ਬੈਠੀਝ ਤੇ ਪਰਮਾਤਮਾ ਦਾ ਸਦਾ-ਥਿਰ ਰਹਿਣ ਵਾਲਾ ਨਾਮ ਸਿਮਰੀਝ। ਆਓ, ਪਰਭੂ ਤੋਂ ਆਪਣੇ ਵਿਛੋੜੇ ਦਾ ਮੜ ਮੜ ਅਫ਼ਸੋਸ ਨਾਲ ਚੇਤਾ ਕਰੀਝ, (ਉਹ ਵਿਛੋੜਾ ਦੂਰ ਕਰਨ ਲਈ) ਮਾਲਕ-ਪਰਭੂ ਨੂੰ ਯਾਦ ਕਰੀਝ। ਆਓ, ਅਸੀ ਮਾਲਕ ਨੂੰ ਹਿਰਦੇ ਵਿਚ ਵਸਾਈਝ, ਤੇ ਉਸ ਰਸਤੇ ਨੂੰ ਤੱਕੀਝ (ਜਿਸ ਰਸਤੇ ਸਭ ਜਾ ਰਹੇ ਹਨ)। ਅਸਾਂ ਭੀ (ਆਖ਼ਿਰ) ਉਸ ਪਰਲੋਕ ਵਿਚ ਜਾਣਾ ਹੈ (ਜਿਥੇ ਅਨੇਕਾਂ ਜਾ ਚਕੇ ਹਨ)। (ਕਿਸੇ ਦੇ ਮਰਨ ਤੇ ਰੋਣਾ ਵਿਅਰਥ ਹੈ) ਜਿਸ ਪਰਭੂ ਦਾ ਇਹ ਪੈਦਾ ਕੀਤਾ ਹੋਇਆ ਸੀ, ਉਸੇ ਨੇ ਜਿੰਦ ਵਾਪਸ ਲੈ ਲਈ ਹੈ, ਉਸੇ ਦੀ ਰਜ਼ਾ ਹੋਈ ਹੈ। ਇਥੇ ਜਗਤ ਵਿਚ ਜੀਵ ਨੇ ਜੋ ਕਝ ਕੀਤਾ, (ਮਰਨ ਤੇ) ਉਸ ਦੇ ਅੱਗੇ ਆ ਜਾਂਦਾ ਹੈ। (ਇਸ ਰੱਬੀ ਨਿਯਮ ਅੱਗੇ) ਸਾਡਾ ਕੋਈ ਜ਼ੋਰ ਨਹੀਂ ਚੜਹ ਸਕਦਾ। (ਇਸ ਵਾਸਤੇ) ਹੇ ਸਹੇਲੀਹੋ! ਆਓ, ਰਲ ਕੇ ਬੈਠੀਝ ਤੇ ਸਦਾ-ਥਿਰ ਰਹਿਣ ਵਾਲੇ ਪਰਭੂ ਦਾ ਨਾਮ ਸਿਮਰੀਝ।੧। ਹੇ ਲੋਕੋ! ਮੌਤ ਨੂੰ ਮਾੜਾ ਨਾਹ ਆਖੋ (ਮੌਤ ਚੰਗੀ ਹੈ, ਪਰ ਤਦੋਂ ਹੀ) ਜੇ ਕੋਈ ਮਨੱਖ ਉਸ ਤਰੀਕੇ ਨਾਲ (ਜਿਊ ਕੇ) ਮਰਨਾ ਜਾਣਦਾ ਹੋਵੇ। (ਉਹ ਤਰੀਕਾ ਇਹ ਹੈ ਕਿ) ਆਪਣੇ ਸਰਬ-ਸ਼ਕਤੀਵਾਨ ਮਾਲਕ ਨੂੰ ਸਿਮਰੋ, (ਤਾਂ ਕਿ ਜੀਵਨ ਦੇ ਸਫ਼ਰ ਵਿਚ) ਰਸਤਾ ਸੌਖਾ ਹੋ ਜਾਝ (ਸਿਮਰਨ ਦੀ ਬਰਕਤਿ ਨਾਲ) ਸੌਖੇ ਜੀਵਨ-ਰਸਤੇ ਤਰੋਗੇ ਤਾਂ ਇਸ ਦਾ ਫਲ ਭੀ ਮਿਲੇਗਾ ਤੇ ਪਰਭੂ ਹੀ ਹਜ਼ੂਰੀ ਵਿਚ ਇੱਜ਼ਤ ਮਿਲੇਗੀ। ਜੇ ਪਰਭੂ ਦੇ ਨਾਮ ਦੀ ਭੇਟਾ ਲੈ ਕੇ ਜਾਵੋਗੇ ਤਾਂ ਉਸ ਸਦਾ-ਥਿਰ ਪਰਭੂ ਵਿਚ ਇਕ-ਰੂਪ ਹੋ ਜਾਵੋਗੇ, ਕੀਤੇ ਕਰਮਾਂ ਦਾ ਹਿਸਾਬ ਹੋਣ ਵੇਲੇ ਇੱਜ਼ਤ ਮਿਲੇਗੀ, ਪਰਭੂ ਦੀ ਹਜ਼ੂਰੀ ਵਿਚ ਥਾਂ ਪਰਾਪਤ ਕਰੋਗੇ, ਤੇ ਖਸਮ-ਪਰਭੂ ਨੂੰ ਚੰਗੇ ਲੱਗੋਗੇ। (ਜੇਹੜਾ ਜੀਵ ਇਹ ਭੇਟਾ ਲੈ ਕੇ ਜਾਂਦਾ ਹੈ ਉਹ) ਪਰੇਮ ਨਾਲ ਆਤਮਕ ਆਨੰਦ ਮਾਣਦਾ ਹੈ। ਹੇ ਲੋਕੋ! ਮੌਤ ਨੂੰ ਮਾੜਾ ਨਾਹ ਆਖੋ (ਪਰ ਇਸ ਗੱਲ ਨੂੰ ਉਹੀ ਸਮਝਦਾ ਹੈ) ਜੇਹੜਾ ਇਸ ਤਰਹਾਂ ਮਰਨਾ ਜਾਣਦਾ ਹੋਵੇ।੨। ਜੇਹੜੇ ਮਨੱਖ (ਜੀਊਂਦਿਆਂ ਹੀ ਪਰਭੂ ਦੀਆਂ ਨਜ਼ਰਾਂ ਵਿਚ) ਕਬੂਲ ਹੋ ਕੇ ਮਰਦੇ ਹਨ ਉਹ ਸੂਰਮੇ ਹਨ ਉਹਨਾਂ ਦਾ ਮਰਨਾ ਭੀ (ਲੋਕ ਪਰਲੋਕ ਵਿਚ) ਸਲਾਹਿਆ ਜਾਂਦਾ ਹੈ। ਪਰਭੂ ਦੀ ਹਜ਼ੂਰੀ ਵਿਚ ਉਹੀ ਬੰਦੇ ਸੂਰਮੇ ਆਖੇ ਜਾਂਦੇ ਹਨ, ਉਹ ਬੰਦੇ ਸਦਾ-ਥਿਰ ਪਰਭੂ ਦੀ ਦਰਗਾਹ ਵਿਚ ਆਦਰ ਪਾਂਦੇ ਹਨ। ਉਹ ਦਰਗਾਹ ਵਿਚ ਇੱਜ਼ਤ ਪਾਂਦੇ ਹਨ, ਇੱਜ਼ਤ ਨਾਲ (ਇਥੋਂ) ਜਾਂਦੇ ਹਨ ਤੇ ਅਗਾਂਹ ਪਰਲੋਕ ਵਿਚ ਉਹਨਾਂ ਨੂੰ ਕੋਈ ਦੱਖ ਨਹੀਂ ਵਿਆਪਦਾ। ਉਹ ਬੰਦੇ ਪਰਮਾਤਮਾ ਨੂੰ (ਹਰ ਥਾਂ) ਵਿਆਪਕ ਜਾਣ ਕੇ ਸਿਮਰਦੇ ਹਨ, ਉਸ ਪਰਭੂ ਦੇ ਦਰ ਤੋਂ ਫਲ ਪਰਾਪਤ ਕਰਦੇ ਹਨ ਜਿਸ ਦਾ ਸਿਮਰਨ ਕੀਤਿਆਂ (ਹਰੇਕ ਕਿਸਮ ਦਾ) ਡਰ ਦੂਰ ਹੋ ਜਾਂਦਾ ਹੈ। (ਹੇ ਭਾਈ!) ਅਹੰਕਾਰ ਦਾ ਬੋਲ ਨਹੀਂ ਬੋਲਣਾ ਚਾਹੀਦਾ, ਆਪਣੇ ਆਪ ਨੂੰ ਕਾਬੂ ਵਿਚ ਰੱਖਣਾ ਚਾਹੀਦਾ ਹੈ, ਉਹ ਅੰਤਰਜਾਮੀ ਪਰਭੂ ਹਰੇਕ ਦੇ ਦਿਲ ਦੀ ਆਪ ਹੀ ਜਾਣਦਾ ਹੈ। ਜੇਹੜੇ ਮਨੱਖ (ਜੀਊਂਦਿਆਂ ਹੀ ਪਰਭੂ ਦੀਆਂ ਨਜ਼ਰਾਂ ਵਿਚ) ਕਬੂਲ ਹੋ ਕੇ ਮਰਦੇ ਹਨ ਉਹ ਸੂਰਮੇ ਹਨ, ਉਹਨਾਂ ਦਾ ਮਰਨਾ (ਲੋਕ ਪਰਲੋਕ ਵਿਚ) ਸਲਾਹਿਆ ਜਾਂਦਾ ਹੈ।੩। ਹੇ ਨਾਨਕ! (ਆਖ-) ਹੇ ਭਾਈ! ਇਹ ਜਗਤ ਇਕ ਖੇਡ ਹੈ (ਖੇਡ ਬਣਦੀ ਢਹਿੰਦੀ ਹੀ ਰਹਿੰਦੀ ਹੈ) ਕਿਸੇ ਦੇ ਮਰਨ ਤੇ ਰੋਣਾ ਵਿਅਰਥ ਹੈ। ਮਾਲਕ-ਪਰਭੂ ਆਪਣੇ ਪੈਦਾ ਕੀਤੇ ਜਗਤ ਦੀ ਆਪ ਸੰਭਾਲ ਕਰਦਾ ਹੈ, ਆਪਣੀ ਰਚੀ ਰਚਨਾ ਦਾ ਆਪ ਧਿਆਨ ਰੱਖਦਾ ਹੈ। ਪਰਭੂ ਆਪਣੀ ਰਚੀ ਰਚਨਾ ਦਾ ਖ਼ਿਆਲ ਰੱਖਦਾ ਹੈ, ਇਸ ਨੂੰ ਆਸਰਾ-ਸਹਾਰਾ ਦੇਂਦਾ ਹੈ, ਜਿਸ ਨੇ ਜਗਤ ਰਚਿਆ ਹੈ ਉਹੀ ਇਸ ਦੀਆਂ ਲੋੜਾਂ ਭੀ ਜਾਣਦਾ ਹੈ। ਪਰਭੂ ਆਪ ਹੀ ਸਭ ਦੇ ਕੀਤੇ ਕਰਮਾਂ ਨੂੰ ਵੇਖਦਾ ਹੈ, ਆਪ ਹੀ ਸਭ ਦੇ ਦਿਲਾਂ ਦੀ ਸਮਝਦਾ ਹੈ, ਆਪ ਹੀ ਆਪਣੇ ਹਕਮ ਨੂੰ ਪਛਾਣਦਾ ਹੈ (ਕਿ ਕਿਵੇਂ ਇਹ ਹਕਮ ਜਗਤ ਵਿਚ ਵਰਤਿਆ ਜਾਣਾ ਹੈ)। ਜਿਸ ਪਰਭੂ ਨੇ ਇਹ ਜਗਤ-ਰਚਨਾ ਕੀਤੀ ਹੋਈ ਹੈ ਉਹੀ ਇਸ ਦੀਆਂ ਲੋੜਾਂ ਜਾਣਦਾ ਹੈ। ਉਸ ਪਰਭੂ ਦਾ ਸਰੂਪ ਬੇਅੰਤ ਹੈ। ਹੇ ਨਾਨਕ! (ਆਖ-) ਹੇ ਭਾਈ! ਇਹ ਜਗਤ ਇਕ ਖੇਡ ਹੈ (ਇਥੇ ਜੋ ਘੜਿਆ ਹੈ ਉਸ ਨੇ ਭੱਜਣਾ ਹੈ) ਕਿਸੇ ਦੇ ਮਰਨ ਤੇ ਰੋਣਾ ਵਿਅਰਥ ਹੈ।੪।੨। | |
vaddeha(n)s mehalaa 1 || aavahu milahu sehaeleeho sacharraa naam leaehaa(n) || roveh birehaa than kaa aapanaa saahib sa(n)mhaalaehaa(n) || saahib samhaalih pa(n)thh nihaalih asaa bh outhhai jaanaa || jis kaa keeaa thin hee leeaa hoaa thisai kaa bhaanaa || jo thin kar paaeiaa s aagai aaeiaa asee k hukam karaehaa || aavahu milahu sehaeleeho sacharraa naam leaehaa ||1|| maran n ma(n)dhaa lokaa aakheeai jae mar jaanai aisaa koe || saevihu saahib sa(n)mrathh aapanaa pa(n)thh suhaelaa aagai hoe || pa(n)thh suhaelai jaavahu thaa(n) fal paavahu aagai milai vaddaaee || bhaettai sio jaavahu sach samaavahu thaa(n) path laekhai paaee || mehalee jaae paavahu khasamai bhaavahu ra(n)g sio raleeaa maanai || maran n ma(n)dhaa lokaa aakheeai jae koee mar jaanai ||2|| maran munasaa sooriaa hak hai jo hoe maran paravaano || soorae saeee aagai aakheeahi dharageh paavehi saachee maano || dharageh maan paavehi path sio jaavehi aagai dhookh n laagai || kar eaek dhhiaavehi thaa(n) fal paavehi jith saeviai bho bhaagai || oochaa nehee kehanaa man mehi rehanaa aapae jaanai jaano || maran munasaa(n) sooriaa hak hai jo hoe marehi paravaano ||3|| naanak kis no baabaa roeeai baajee hai eihu sa(n)saaro || keethaa vaekhai saahib aapanaa kudharath karae beechaaro || kudharath beechaarae dhhaaran dhhaarae jin keeaa so jaanai || aapae vaekhai aapae boojhai aapae hukam pashhaanai || jin kishh keeaa soee jaanai thaa kaa roop apaaro || naanak kis no baabaa roeeai baajee hai eihu sa(n)saaro ||4||2|| | |
Wadahans, First Mehla: Come, O my companions - let us meet together and dwell upon the True Name. Let us weep over the body's separation from the Lord and Master; let us remember Him in contemplation. Let us remember the Lord and Master in contemplation, and keep a watchful eye on the Path. We shall have to go there as well. He who has created, also destroys; whatever happens is by His Will. Whatever He has done, has come to pass; how can we command Him? Come, O my companions - let us meet together and dwell upon the True Name. ||1|| Death would not be called bad, O people, if one knew how to truly die. Serve your Almighty Lord and Master, and your path in the world hereafter will be easy. Take this easy path, and you shall obtain the fruits of your rewards, and receive honor in the world hereafter. Go there with your offering, and you shall merge in the True Lord; your honor shall be confirmed. You shall obtain a place in the Mansion of the Lord Master's Presence; being pleasing to Him, you shall enjoy the pleasures of His Love. Death would not be called bad, O people, if one knew how to truly die. ||2|| The death of brave heroes is blessed, if it is approved by God. They alone are acclaimed as brave warriors in the world hereafter, who receive true honor in the Court of the Lord. They are honored in the Court of the Lord; they depart with honor, and they do not suffer pain in the world hereafter. They meditate on the One Lord, and obtain the fruits of their rewards. Serving the Lord, their fear is dispelled. Do not indulge in egotism, and dwell within your own mind; the Knower Himself knows everything. The death of brave heroes is blessed, if it is approved by God. ||3|| Nanak: for whom should we mourn, O Baba? This world is merely a play. The Lord Master beholds His work, and contemplates His creative potency. He contemplates His creative potency, having established the Universe. He who created it, He alone knows. He Himself beholds it, and He Himself understands it. He Himself realizes the Hukam of His Command. He who created these things, He alone knows. His subtle form is infinite. Nanak: for whom should we mourn, O Baba? This world is merely a play. ||4||2|| |